KONŠTITÚCIA ZVIERAT JEJ CHARAKTERISTIKA, HODNOTENIE A ROZDELENIE.

Pojem konštitúcia bol zavedený do humánnej medicíny v staroveku Hippokraotm a Galeusom a do zootechnickej praxe bol prevzatý koncom 19. Storočia. Chovateľský obsah pojmu konštitúcia vychádza z jej hodnotenia ako základnej biologickej vlastnosti. Je prostriedkom na výber zvierat, od ktorých sa očakáva poskytovanie vysokej produkčnej výkonnosti pri zachovaní dobrého zdravia a dlhovekosti.

Konštitúcia je definovaná ako súbor anatomických a fyziologických vlastností, ktoré určujú celkovú vitalitu, jeho zdravie, odolnosť voči nepriaznivým vplyvom prostredia a tvoria poklad jeho úžitkovosti. Bílek (1933) charakterizoval konštitúciu ako stupeň zdravia jedinca, t.j. výraz životnej energie, ktorý je výsledkom anatomickej štruktúry, fyziologickej zdatnosti jednotlivých orgánov a tkanív tela. Navonok sa prejavuje určitým stupňom reaktívnosti na okolie a odolnosti voči škodlivým vplyvom prostredia.

V literatúre sa konštitúcia považuje sa za dedičné podmienenú odolnosť voči vonkajším vplyvom vyvolávajúcim ochorenie a odolnosť získanú počas života. Konštitúcia bola popísaná aj ako stav telesnej stavby tkanív, ktorá súvisí s vonkajším vzhľadom či habitom zvieraťa, ako aj stav fyziologických funkcii zvieraťa označovaných ako „komplexia“. Z literatúry vidieť, že ukazovateľmi dobrej konštitúcie sú zdravie, odolnosť, dlhovekosť a plodnosť.

Komplexia: vrodená v priebehu života získaná fyziologická funkcia vnútorných orgánov a znej vyplývajúca reaktívnosť organizmu na vonkajšie prostredie. Prejavuje sa odolnosťou  proti nákazám a stresu.

Odlišovanie dvoch súčastí organizmu – vonkajšie vzhľadu a fyziologických činností vnútorných orgánov viedlo mnohých autorov k diferencovaniu konštitučných typu podľa morfologických a funkčných vlastností. V našej literatúre sa zaužívalo uvádzať triedenie konštitučných typov podľa habitu, komplexie, temperamentu a súhrnne podľa uvedených kritérií.

Hlbší pohľad na podstatu konštitúcie, v ktorej sa zdôrazňuje schopnosť jedinca zachovať fyziologickú homeostázu, zachovať zdravie, prispôsobenie sa novo vzniknutých podmienkam priniesli práce hodnotiace adaptačnú schopnosť jedincov. Organizmus využíva regulačné mechanizmy v prvom rade predstavované neurohumorálnou sústavou na udržanie relatívnej stálosti vnútorného prostredia. Odchýlky vo vzájomných pomeroch činnosti sústav orgánov a fyziologických ukazovateľov sú malé a vyrovnávajú sa obvyklými regulačnými mechanizmami, ktoré sa často označujú ako servomechanizmy (Karakoz, 1976). Ak sú odchýlky také veľké, že narúšajú rovnovážny stav organizmu, potom sa dostavuje záťaž (stres), ktorá uvádza do činnosti mechanizmy poplachovej reakcie.

Rozdiely v hraniciach zapojenia jednotlivých homeostatických reakcií, ktoré majú organizmus chrániť pred poškodením alebo napraviť vzniknutú poruchu sú špecifické pre každého jedinca. Šírka homeostatických reakcií je v organizme zvieraťa veľká a závisí na rozsahu a intenzite pôsobnosti činiteľov vyvolávajúcich tieto reakcie a od individuálnych schopností (konštitučných) zvieraťa.

Význam hodnotenia konštitúcie v chove zvierat je evidentný. Je to vlastnosť, ktorá má významný vzťah k produkcii a ekonomike chovu. Pri chove a šľachtení zvierat, predovšetkým pri výbere plemenných zvierat je nutné posudzovať pri každom jedincovi jeho schopnosť prispôsobiť sa podmienkam chovu pri súčasnom poskytovaní požadovanej výkonnosti. Výšku úžitkovosti limituje úroveň činností jednotlivých sústav organizmov, či sa úžitkovosť stáva kritériom previerky ich funkčnej zdatnosti. Pri vysokých úžitkovostiach je záťaž všetkých sústav orgánov vyššia.

Habitom sa označilo celkové utváranie jedinca, ktoré je podmienené anatomickým a historickým vývojom ako aj funkčnými vlastnosťami jednotlivých orgánov.

Zvieratá rozdeľujeme podľa habitu na niekoľko typov:

-       typ respiratórny – vyznačuje sa dlhým hrudníkom, šikmo dozadu od chrbte odklonenými poslednými rebrami, väčšou vzdialenosťou krčných, chrbtových, bedrových a chvostových stavcov, a tým väčšou dĺžkou tela. Hlava je štíhla, končatiny sú dlhšie. Vnútorné orgány (srdce, pľúca) a krvný obeh, podmieňujúce intenzívnejšiu látkovú premenu sú relatívne viac vyvinuté. Najvýraznejšie sa respiratórny typ habitu prejavuje pri mliekových plemenách hovädzieho dobytka, pri anglickom plnokrvnom koni a pri závodných plemenách psov (chrtoch);

vyznačuje sa dlhým hrudníkom, šikmo dozadu od chrbtice odklonenými poslednými rebrami, hlava je štíhla, končatiny sú dlhšie, vnútorné orgány sú viac vyvinuté, najvýraznejšie sa prejavuje pri mliekových plemenách HD, pri anglickom plnokrvnom koni a pri závodných plemenách psov.

-       typ difetívny alebo piknický – predstavuje protiklad predchádzajúceho. Vyniká hĺbkovými a šírkovými rozmermi. Tento typ habitu majú mäsové plemená hovädzieho dobytka, masťové typy ošípaných, mäsové plemená oviec a chladnokrvné kone;

-       typ musculárny (atletický) – je charakterizovaný mohutným vývinom svalstva, súmernou stavbou tela, dobre vyvinutou kostrou a kožou. Krk je dobre odvalený, hrudník masívny, končatiny dlhé, dobre odvalené, kĺby dobre formované. Do tohto typu sa môžu zaradiť mäsové plemená hovädzieho dobytka väčšieho telesného rámca, masívne polokrvné kone, z plemien psov buldogy a dogy;

-       typ cerebrálny – charakterizuje väčší vývin mozgovej časti lebky. Do tohto typu sa zaraďujú arabské kone a niektoré plemená loveckých psov. Niektorí autori tento typ habitu pri zvieratách neuznávajú.

Hodnotenie typov konštitúcie podľa habitu sa do určitej miery zhoduje s hodnoteným úžitkovým typom. Súvisí to pravdepodobne s tým, že pojem habitus sa do zootechniky zaviedol v prvej štvrtine tohto storočia, kedy vyjadroval úroveň poznania o stavbe a fyziologických funkciách orgánov zvierat a ich vzťah k životnosti a zdraviu. Charakteristické typy habitu pre jednotlivé plemená, ako aj príslušné úžitkové typy plemien viedli k názoru, že typ konštitúcie je charakteristický pre určité plemeno.

Typy konštitúcie podľa komplexie

Komplexiou sa rozumie vrodená a v priebehu života získaná fyziologická funkcia vnútorných orgánov a z nej vyplývajúca celková reaktívnosť organizmu na vonkajšie prostredie. Prejavuje sa zvlášť vo väčšej alebo menšej odolnosti proti ochoreniam a stresom. Podľa typu komplexie sa rozlišujú nasledovné typy:

-       typ so zvýšenou oxidačnou činnosťou, ktorý je spravidla popisovaný ako dýchací habitus,

-        typ s normálnou

-       typ so zníženou oxidačnou činnosťou, ktorý je hodnotený podobne ako digestívny typ. V prejave komplexie plní významnú úlohu neurohormonálna regulácia.

typy konštitúcie podľa temperamentu:

Niektorý autori rozdeľujú konštitúciu podľa temperamentu. Temperamentom sa rozumie stupeň dráždivosti a reaktívnosti nervovej sústavy na vonkajšie podráždenie.

Podľa temperamentu sa konštitučné typy rozdeľujú na typ silný, v ktorom sa ďalej rozlišuje typ vyrovnaný a nevyrovnaný (cholerik). Pri vyrovnanom type rozoznávame živý (sanginik) a pokojný typ (flegmatik). Opakom silného typu je slabý.

Podľa temperamentu:

-       silný

o      vyrovnaný

§     Živý (sangvinik)

§     Pokojný (flegmatik)

o      nevyrovnaný (cholerik)

-       Slabý (melancholik)

typy konštitúcie podľa habitu, komplexie aj temperamentu

Zohľadnením habitu, komplexie ako aj temperamentu boli vytvorené nasledujúce typy konštitúcie:

pevná – je charakteristická dobrým zdravím, dobrým prispôsobovaním sa zmeneným životným podmienkam, dobrou plodnosťou a úžitkovosťou. Prejavuje sa harmonickou stavbou tela, primeraným vývinom kostí, pevným svalstvom, tuhými šľachami, stredne silnou elastickou kožou, pod ktorou sa rysujú svaly a výčnelky kostí. Hustá priľahlá a lesklá srsť sedčí o dobrej látkovej premene;

jemná – je nižšia stupeň konštitúcie pevnej. Charakterizujú ju štíhlejšie tvary tele. Kĺby sú suché, svalstvo a kostra menej vyvinuté. Srsť je krátka, hladká, rohové útvary malé, koža tenká, jemná, pevná s malým množstvom podkožného väziva. Zvieratá tohto typu konštitúcie sú náročnejšie na výživu a citlivejšie na vplyv vonkajšieho prostredia;

slabá – sa vyskytuje zvlášť pri jednostranne prešľachtených kultúrnych plemenách, kde dochádza k narušeniu určitej fyziologickej rovnováhy organizmu a k zníženiu prispôsobenia sa na zmenené životné podmienky. Navonok sa zviera slabej konštitúcie prejavuje jemnou kostrou, dlhým, plochým hrudníkom, tenkou kožou s riedkym osrstením, malú vrstvou podkožného väziva, čo spôsobuje, že kostné hrany a krvné cievy sú výrazne viditeľné, nervový systém je precitlivelý;

hrubá – všetky rysy zovňajšku zvierat sú hrubé, málo harmonické, koža je silná, srsť hustá, temperament flegmatický, látkový a neenergenitckým metabolizmus pomalší, konverzia živín zhoršená a relatívna úžitkovosť nižšia;

lymfatická – zvieratá tejto konštitúcie majú stavebné tkanivá mäkké, s veľkým obsahom tekutín. Kosti pórovité, končatiny hrubé, kĺby opuchnuté, zaoblené. Koža je silná, podkožné tkanivo silne vyvinuté. Látková a neergetická premena je spomalená, únavné látky vznikajúce svalovou prácou sa z tkanív pomaly odstraňujú. Tým sa zdôvodňuje pomerne malá vytrvalosť ťažkých lymfatických zvierat najmä pri práci v nerovnom teréne.

Hodnotenie konštitúcie:

Dlhovekosť.

-       Schopnosť zvierat dožiť sa vysokého veku a poskytovať dlhodobý úžitok

-       Úžitkový vek závisí od biologického veku a doby trvania poskytovania kvalitného produkčného účinku

-       Má význam hlavne u plemenných zvierat a dojníc, menší u hydiny a ošípaných

-       U chorých zvierat sa snažíme o dlhovekosť pre produkciu, ktorá vekom stúpa

Nevýhoda: je zistenie až na konci života zvieraťa

Prežiteľnosť.

-       Podiel zvierat, ktoré dosahujú určitú vekovú hranicu z celkového počtu. Hodnotiace  hranice pre 48, 60, 78 mesiac

Odolnosť.

-       Je to schopnosť organizmu v normálnych ale aj čiastočne zmenených podmienkach odolávať škodlivým vplyvom.

5. kondícia a ranosť hospodárskych zvierat.

Kondícia zvierat je vlastnosť, ktorá vyjadruje momentálny fyziologický a výživový stav zvieraťa chápaný v súvislosti s jeho úžitkovým zameraním. Prejavuje sa vonkajším vzhľadom zvierat, ako stupeň telesnej zdatnosti, ktorý je predpokladom ich hospodárskeho využitia.

Vzniká ako výsledok látkovej výmeny organizmu spojený s kvalitou výživy, ošetrovania, tréningu a zdravotného stavu organizmu. Pri zohľadnení príslušnosti zvieraťa k plemenu alebo úžitkovému typu, veku, pohlavia, môže byť kondičný stav zvieraťa meradlom využívania prijatých živín z krmiva. Cenné sú tie zvieratá, ktoré si aj pri skromnom kŕmení a ošetrovaní udržiavajú dobrý výživný stav.

Najčastejšie sa rozoznávajú takého typy kondície:

·          chovná kondícia (plemenná) je v praxi najžiadanejšia pri plemenných a chovných zvieratách. Zvieratá majú primeraný výživný stav, dobre vyvinuté svalstvo, zaoblené tvary tela mierne prerastené tukom (nie pretučnené). Majú dostatočné, nie však nadmerné zásoby výživných látok. Ide o zvieratá dobre ošetrované, s dostatočným pohybom, čo sa prejavuje na zdravom výzore, živej reakcii a dobrej pohyblivosti. V chovnej kondícii má zviera dobrú plodnosť;

·          pracovná kondícia umožňuje dosahovať väčší výkony v úžitkovosti zvieraťa. Zodpovedá strednému výživnému stavu ťažných zvierat alebo zvierat, ktoré poskytujú iný úžitok (napr. dojnice v laktácii, samice pri kojení). Zviera musí mať dostatočnú rezervu výživných látok, ktorými bude nahradená strata energie na mechanickú prácu alebo inú zvýšenú produkciu. Zvieratá majú dobre viditeľné svalové partie  a málo podkožného tuku;

·          výkrmová kondícia znamená nadpriemerný výživný stav až miernu pretučnenosť, nie však vykŕmenosť. Zdravý výzor a vzorne čistý zovňajšok robia zviera krajším. Výživný stav často zakrýva niektoré exteriérové chyby;

prejavuje sa silnou vrstvou podkožného tuku so zaoblenými telesnými tvarmi, nútorné orgány majú tukový obal. Dosahuje sa zvýšeným prívodom živín a obmedzením pohybu zvierat.

·          závodná kondícia – je pre ňu typická veľmi suchá telesná stavba, dobre viditeľné svalové partie, malé brucho, strata podkožného tuku, čo je spôsobené sústavným tréningom a kŕmením koncentrovanými krmivami. Od chovnej kondície koňa sa líši závodná kondícia tým, že telo takéhoto koňa je suché so stiahnutými slabinami, šľachovité a kostnaté. V interiéri takéhoto koňa sú výkonné pľúca, srdce a nervová sústava;

·          výstavná – zvieratá majú nadpriemerný výživný stav až miernu pretučnenosť, zdravý výzor a čistý zovňajšok. Výživný stav často zakrýva niektoré exterierové chyby.

·          pastevná kondícia sa prejaví po dlhšom pobyte zvierat na pastve. Výživný stav zvierat závisí od kvality pastvy a množstva pohybu. Zvieratá v dobrej pastevnej kondícii sú zdravé, ale na pohľad v dôsledku klimatických podmienok menej pekné. Majú dlhšiu hrubšiu srsť s čiastočnou stratou lesku;

·          hladová kondícia je následkom nedostatočného kŕmenia. Zviera nemá zásobu výživných látok, výčnelky tvorí výrazne vystupujú, srsť je bez lesku. V hladovej kondícii nemôže zviera dávať požadovaný úžitok. Hladová kondícia môže byť spôsobená aj pretrvávajúcou chorobou, keď zviera prijíma málo živín

 Chovateľskej praxi je význam kondície zvierat dostatočne známy, ako aj jej vzťah k produkčným a reprodukčným vlastnostiam. Kondícia je vlastnosť subjektívne merateľná a nízko dedivá, koeficient dedivosti kondície prvôstok je h² = 0,19 a pre kravy na druhých a ďalších laktáciách h² = 0,22 (Dechow a i., 2004) koeficient dedivosti straty kondície je nízky h² = 0,01 – 0,07. Genetická korelácia medzi  hodnotením kondície a mliečnym charakterom bola negatívna – 0,73, produkciou mlieka -0,25 a -0,30 pre dĺžku  servis periódy. Je snahou objektivizovať hodnotenie kondície, na základe čoho by bolo možné merať jej úroveň a zhodnotiť vzťah k iným vlastnostiam. Programy šľachtenia plemien zdôrazňujú pokrok predovšetkým v produkčných vlastnostiach, zatiaľ čo nízko dedivé reprodukčné vlastnosti sa dostávajú pod určitý tlak. Genetická variabilita ukazovateľov plodnosti je významná a poukazuje na možnosti selekcie, na zlepšenie ukazovateľov plodnosti (Philippson, 1981).

Ranosť je schopnosť zvierat rýchlejšie rásť a skoršie dospievať. Táto veľmi dôležitá hospodárska vlastnosť umožňuje skoršiu produkciu zvierat a ich využívanie v chove. Ak sa touto vlastnosťou vyznačujú všetky zvieratá, ranosť je vlastnosťou plemena. Môže byť individuálna, ak v rámci plemena dospievajú skôr len niektoré zvieratá. Podľa toho sú plemená alebo zvieratá veľmi rané, rané, neskoré a veľmi neskoré. Individuálna ranosť zvierat v rámci plemena je vo väčšine prípadov ovplyvňovaná spôsobom chovu a úrovňou výživy. Zvieratá od mladého veku intenzívne vyživované najmä krmivami bohatými na bielkoviny sú ranejšie ako tie, ktoré nemali dostatočnú výživu.

Ranosť je podmienená činiteľmi vnútorného prostredia organizmu. Významne sú ovplyvňuje činnosť žliaz s vnútornou sekréciou a najmú pohlavné žľazy. Pri rôznych druhoch hospodárskych zvierat sa prejavuje zovňajšok raných zvierat charakteristickými znakmi, ktoré sa v zootechnickej praxi označujú ako známky ranosť. Typickými známkami ranosti sú krátke končatiny, široká hlava s krátkou obličajovou časťou, krátky krk a celkovo menší telesný rámec. Hospodársky význam ranosti je predovšetkým vo vzťahu k výkrmnosti. Rané zvieratá rýchlejšie rastú, skôr využívajú živiny z krmiva, a tak vytvárajú potrebnú bielkovinu. Dosahujú vyššie prírastky, dávajú skôr úžitok, a preto je ich chov ekonomickejší. Nevýhodou ranych plemien je krátky vek využívania v plemenitbe, väčšia spotreba koncentrovaného krmiva pre rast a vývoj a nízka plodnosť.

Plemená: veľmi rané, rané, neskoré, veľmi neskoré